Obsah

Obecný dom


Obecný dom a pamätná izba Lajosa Gulyása


Obecný dom

História ľudového domu siaha do roku 2000, keď pod odborným dozorom Vlastivedného múzea v Nových Zámkoch zorganizovali miestni žiaci v obci zber pre záchranu historických hodnôt. Malá skupinka nadšencov, usmerňovaná počas jedného týždňa pani Helenou Gudmanovou, o zbere pripravila aj magnetofónové záznamy, popri hodnotných zbierkach získala dokonca aj značný počet etnografického materiálu.Obecný dom

Problém nastal v umiestnení zbierok a v ich prípadnom prezentovaní na výstave. V tom roku poslanci obecnej samosprávy navštívili v rámci festivalu v Budaörsi múzeum Heimat. Vlastne na podnet budaörsského zastupiteľstva sa novovieské zastupiteľstvo rozhodlo tak, že v obci zriadi podobný pamätný dom v záujme záchrany ľudovej kultúry v dedine. Prišlo práve vhod, že z dvoch novovieských domov rekonštruovaných odborníkmi pamiatkovej správy (Dr. Béla Sisa, Dr. András Vándor) jeden ponúkli na predaj. V novembri 2001 teda samospráva za finančnej pomoci budaörsskej samosprávy odkúpila nehnuteľnosť pod č. 55. Intravilán nehnuteľnosti je takmer 1/2 hektárový a ako to neskôr vysvitlo, po kalvínskom kostole sa jedná o najstarší dom v obci. Spolu s nehnuteľnosťou sa podarilo zachrániť aj značné množstvo jej hnuteľností. Stajne a vedľajšie stavby zostali v takmer pôvodnom stave.

Keďže vyhlásenie ľudového domu za pamiatkový objekt sa ukázalo byť dosť obtiažnou záležitosťou a ani by to nebolo najšťastnejším krokom pre budúce úradné záležitosti, do evidencie pamiatkových objektov sa nedostal, ale zato jeho obnova sa mohla voľne začať.

Rekonštrukčné práce pod vedením miestneho murárskeho majstra Imricha Fűriho začali r. 2002 podľa návrhov horeuvedených odborníkov.. Na začiatku bolo cieľom dať do poriadku tri predné izby, ale hneď po zahájení rekonštrukcie sa práca spomalila, pretože na stenách prvej tzv. čistej izby sa objavili farebné maľby. Na prevedenie výskumu bol požiadaný József Lángi, odborný pracovník štátneho ústredia reštaurovania pamiatok v Maďarsku. Citát z jeho pracovného denníka: „Dom bol pravdepodobne postavený v 19. storočí, obnovený na konci 19. a v prvej polovici 20. storočia. Steny boli pôvodne iba na bielo natreté, ale pri obnove na sklonku storočia boli steny prvej izby dekoratívnymi šablónami maľované, čo odzrkadľuje bytovú kultúru s črtami meštianskeho vkusu. V kuchyni a zadnej izbe sme však dekorácie podobného charakteru nenašli, tam steny naďalej natierali na bielo. Pred vymaľovaním čistej izby obnovili okná a dvere. Pôvodne boli natreté tmavohnedou olejovou farbou, čo je tiež prevzaté z meštianskej bytovej kultúry. Vtedy totiž pri dekoratívnej šablónovej maľbe stien okná a dvere dostali tmavohnedú farbu.“

Odbornou prácou sa dostala na svetlo sveta typická maľba stien z prelomu storočia, ktorú možno nájsť v dedine snáď len na tomto mieste.

„Na strope izby sa našla na prelomenej bielej podkladovej farbe iba jedna šablóna, rozeta pestrej farebnosti. Na stenách je dekorácia v oveľa horšom stave, lebo pred premaľovaním vlhkých stien počas opráv porušili ozdobnú maľbu. V najlepšom stave bola vrstva objavená na stene spoločnej s kuchyňou – na tmavofialovom podklade svetlomodré vzorky, nad nimi zelené listy kvetu. Na tejto ploche sa teda dá presne určiť a rekonštruovať ozdobná maľba. Aj vyššie nachádzame oveľa jednoduchšiu ornamentálnu maľbu, ale pre jej krehkosť sa nedá rekonštruovať. Pravdepodobne tu uzatvorili homogénne farebnú časť steny so vzorkami margaréty.“

Nástenné maľby prvej izby boli pre nedostatok financií zreštaurované len sčasti. Reštaurovanie previedol maliar Péter Felényi z Budafoku za pomoci Eszter Stocker počas letného obdobia.

Pri rekonštruovaní sa potvrdili aj správy o požiari v kronike obce zo dňa 4. júna 1784, keďže pod vacierými vrstvami sa objavili aj čierne zhorené vrstvy stien. Aj zápis o prestavbe potvrdzuje tú skutočnosť, že v požiari zhorené domy s trstinovými strechami si bohatší gazdovia prestavali šindľovou či škridlovou strechou. K tomu ale museli upraviť výšku domu. Aj tieto úpravy sa dali dobre rozoznať.

Súčasné zariadenie čistej izby tvorí pôvodný nábytok. Tulipánovú truhlicu zreštaurovala Erzsébet G. Horváth, reštaurátorka z Budaörsu. Mužský a ženský odev pochádza z prelomu storočia, je to kroj novovieskeho ženícha a nevesty. Typická je tmavá farba, v Novej Vieske vyslovene čierne (ale vyskytli sa aj hnedé) svadobné šaty nevesty. K tmavým šatám však patril pestrofarebný, kvetmi zdobený veniec. Obraz na stene už ale ukazuje svadobný kroj 30-tych rokov minulého storočia (na obraze je Ján Csanda majiteľ hostinca Makk Hetes a manželka Etela Balla).

Počas obnovy bola umiestnená na pôvodné miesto pec, ktorú v 19. storočí ešte používali, v 20. storočí však už nie. Čistú izbu vykurovali pecou z kuchyne.

Obnovu domu realizátor ukončil v roku 2004. Na vtedy bol hotový aj amfiteáter, ďalšia pozoruhodnosť obce. Stavba bola realizovaná podľa návrhov svodínskeho staviteľa Tomáša Smidta, realizátorom bol Robert Smidt. Trstinové zastrešenie vyhotovili pracovníci rodinnej firmy Juhászovcov zameranej na spracovanie trstiny. Amfiteáter bol odvzdaný 20. augusta 2004. Slávnostného odovzdania sa zúčastnili tajomníci Ministerstva vnútra Slovenskej a Maďarskej republiky, páni Martin PadoZoltán Tóth.

Obecný dom

Pamätná izba Lajosa Gulyása

 

Lajos Gulyás, kalvínsky duchovný pastier, ktorého 31. decembra 1957 popravili. Pochádzal z Novej Viesky a bol jediným zo zboru reformovanej cirkvi v Maďarsku, koho v súvislosti s rokom 1956 popravili.

Narodil sa 4. februára 1918 v tomto dome ako druhé dieťa Lajosa Gulyása a Erzsébet Kovács. Jeho otec mal 25 jutár pôdy, v čase „Maďarov“ bol obecným richtárom a ako silná reformovaná rodina sa aktívne zapájali do cirkevného života obce. Na spore v Győri r. 1957 toto všetko aj pripomenuli. Z hľadiska spoločnosti pôvod „kuláka“ i klerikálna výchova znamenali nebezpečie.

Po skončení miestnych ľudových škôl študoval na novozámockej reálke, kde r. 1937 zmaturoval. Po maturitách začal študovať teológiu v Lučenci, po uzatvorení školy pokračoval v štúdiách v Pápe, odkiaľ po skončení nastúpil cestu duchovného pastiera.

Svoje služby zahájil vo Felsőgelléri, potom v Balatonszepezde a v r. 1948 ho preložili do obce Levél. Jeho manželka Gabriella Puskás je učiteľkou v miestnej škole. Narodili sa im tri dcéry.

Skoro sa zapája i do politického života. Popri vykonávaní svetských povinností jeho daná povaha a osobnosť mu nedá ticho obsedieť, vidiac výzvy svojej doby, naplnený energiou bojuje za spravodlivosť. Je poslancom národnej rady Strany malých gazdov. Aj v čase šípokrížnikov sa odvážil zdvihnúť hlas, za čo ho uväznili; v období Rákosiho ho viackrát povláčili. Dobre vedel, že zlo je zlom, či stojí na pravej a či na ľavej strane.

22-23. októbra 1956 sa svetom znovu preženie správa – Maďarsko sa ocitlo na prahu historických udalostí, Maďari chcú byť slobodní, chcú sa oslobodiť spod jarma svojich utláčateľov...

Lajos Gulyás sa zdržiaval práve v novej Vieske, keď sa dopočul z rádia o dianiach v Maďarsku – svojim takto povedal: moje miesto je tam. Ihneď sa zbalil a odcestoval do Levélu. 26. októbra 1956 dav ľudí – študenti, robotníci a zástupcovia inteligencie sa zhromaždili pred miestnou hraničnou kasárňou, s národnou vlajkou v rukách žiadali odchod Rusov a nezávislosť Maďarska. Je poludnie 12 hodín. Spievajúci dav rozohnala najprv paľba, potom ručný granát a paľba druhýkrát. Na zemi zostalo ležať vyše 100 mŕtvych a viac ako 200 ranených ľudí. Lajos Gulyás sa o tom dozvedel poobede o druhej, sadol na bicykel a išiel na Starý hrad. Kým tam došiel, zišiel sa tam obrovský zástup ľudí, aby zaútočili na kasárne. Lajos Gulyás ich pred tým vystríhal z obavy z ďalšieho krviprelievania a veriac, že žandári budú schopní zvládnuť situáciu. Zanedlho prišli vojaci a národná stráž z Győru, ktorí obsadili kasárne. Keď vyviedli zajatých dôstojníkov, ochranu im nevedeli zabezpečiť pred davom, ktorý dôstojníkov zlynčoval. Lajos Gulyás sa aj v tejto situácii pokúsil zastaviť rozzúrený zástup ľudí: Nebite – kričal – nestaňte sa aj vy vrahmi! Jedného dôstojníka sa akýmsi zázrakom podarilo zachrániť. A práve toto dalo základ tomu, aby v r. 1957 za poburovanie troch úplne nevinných ľudí z inteligencie odsúdili na smrť a popravili. 21. decembra 1957 ho síce vyšší súd zbavil obžaloby za poburovanie k vraždeniu, ale obžaloby za vodcovstvo prevratu proti demokratickému právnemu poriadku a za zradu vlasti ho odsúdili na smrť. Jeho žiadosť o milosť zamietol aj prezident. Rozsudok bol vykonaný vo dvore väznice v Győri na Silvestra 1957. V roku 1989 v Novej Vieske na jeho pamiatku obyvatelia obce a reformovaná cirkevná obec dali postaviť v miestnom cintoríne vyrezávaný stĺp. 29. marca 1990 rozsudok z r. 1957 Oblastný súd v Győri anuloval. Roku 2005 ho znovu pochovali, keď sa jeho rodný dom stal Obecným domom – samospráva zriadila pamätnú izbu Lajosa Gulyása - „ktorý zomrel za pravdu pre našu cirkev a ako verný syn nášho národa“.